Ústavný súd ČR prvýkrát potvrdil ochranu advokátskeho tajomstva v daňovom konaní

Český Ústavný súd vydal 16. septembra 2026 prelomový nález sp. zn. IV. ÚS 925/26, v ktorom sa po prvýkrát komplexne vyjadril k ochrane advokátskeho tajomstva v daňovom konaní. Rozhodnutie predstavuje významný míľnik nielen pre advokátov, ale aj pre podnikateľov a spoločnosti, ktoré si uplatňujú náklady na právne služby ako daňovo uznateľné výdavky.

Predmetom sporu bola otázka, do akej miery môže správca dane požadovať od daňového subjektu informácie o poskytovaných právnych službách, ak chce preveriť ich daňovú uznateľnosť. Daňové orgány v danom prípade požadovali podrobnejšie informácie o obsahu právnych služieb, pričom daňový subjekt namietal, že takýto postup vedie k neprípustnému prelomeniu advokátskeho tajomstva.

Ústavný súd sa jednoznačne postavil na stranu ochrany dôverného vzťahu medzi advokátom a klientom. Vo svojom náleze zdôraznil, že:

„Advokátní tajemství požívá ústavní ochrany též v daňovém řízení. Správce daně nesmí podmiňovat daňovou účinnost vynaložených nákladů na advokátní služby tím, že se klient ochrany advokátního tajemství zcela vzdá; správce nesmí ani požadovat více informací o obsahu právních služeb, než je nezbytně nutné pro dosažení řádného vyměření daně.“

Podľa Ústavného súdu je advokátske tajomstvo neoddeliteľnou súčasťou práva na právnu pomoc a spravodlivý proces. Ochrana sa pritom nevzťahuje iba na trestnoprávne veci, ale na všetky oblasti právnych služieb. Súd výslovne odmietol názor, že vyššiu mieru ochrany si zasluhujú len niektoré druhy právneho poradenstva, napríklad trestnoprávne alebo súvisiace s obchodným tajomstvom.

To však neznamená, že náklady na právne služby budú automaticky považované za daňovo uznateľné. Ústavný súd zdôraznil, že daňový subjekt naďalej nesie dôkazné bremeno a musí byť schopný preukázať ekonomickú relevanciu a súvislosť právnych služieb s podnikateľskou činnosťou. Takéto dokazovanie však musí prebiehať spôsobom, ktorý rešpektuje dôvernosť komunikácie medzi advokátom a klientom.

Súd zároveň naznačil viaceré menej invazívne riešenia, ktoré môžu daňové subjekty využiť. Medzi nimi uviedol najmä použitie neutralizovaného opisu poskytovaných služieb, predkladanie dokumentov s čiastočne začiernenými citlivými údajmi alebo iné formy dokazovania, ktoré neodhalia konkrétny obsah právnych rád či stratégií.

Obzvlášť významný je záver Ústavného súdu, že štát nemôže od daňového subjektu požadovať, aby sa vzdal ochrany advokátskeho tajomstva ako podmienky na uznanie daňového nákladu. K tejto otázke súd uviedol:

„Správce daně nesmí vyžadovat poskytnutí konkrétního obsahu právních rad (...) ani jinak porušit důvěrný charakter poskytnutých právních služeb nad rámec toho, co je nezbytně nutné pro dosažení řádného vyměření daně.“

Nález tak vytvára dôležitý precedens pre budúcu aplikačnú prax. Potvrdzuje, že ochrana advokátskeho tajomstva nekončí pred dverami daňového úradu a že záujem štátu na správnom výbere daní musí byť vyvažovaný ústavne chráneným právom klienta na dôvernú komunikáciu s advokátom.

Pre podnikateľov aj advokátov je rozhodnutie významným potvrdením, že pri daňových kontrolách existujú jasné limity toho, aké informácie môže správca dane požadovať. Zároveň však pripomína potrebu viesť dokumentáciu o právnych službách tak, aby bolo možné preukázať ich daňovú relevanciu bez neprimeraného zásahu do advokátskeho tajomstva.