Ako postupovať v prípade cezhraničného dedenia v zmysle Nariadenia č. 650/2012 o dedičstve ?

Dedičstvo patrí medzi témy, o ktorých sa v rodine často mlčí, no napriek tomu je neoddeliteľnou súčasťou života každého z nás. V prípade úmrtia blízkej osoby vzniká mnoho otázok – ako sa dedí, aké majú práva zákonní a závetní dedičia, čo robiť v prípade, že ide o cezhraničné dedenie? V nasledujúcom článku sa pozrieme na to, ako správne postupovať v situáciách cezhraničného dedičského konania.

Dedičské právo

Dedenie je možné charakterizovať ako prechod majetkových práv a povinností v prípade smrti fyzickej osoby („Poručiteľ“) na jej dedičov. Podľa slovenského vnútroštátneho právneho poriadku je možné dedičstvo po Poručiteľovi nadobudnúť buď:

a)     zo zákona;

b)     zo závetu, alebo

c)     z oboch dôvodov.

Na základe tohto kritéria právna úprava rozlišuje medzi zákonnými a závetnými dedičmi.

V nadväznosti na vyššie uvedené považujeme za nevyhnutné zdôrazniť, že každý Poručiteľ disponuje počas svojho života právom voľne nakladať so svojím majetkom pre prípad smrti. Uplatňovanie tejto dispozičnej slobody však podlieha obmedzeniam vyplývajúcich z práv osôb, ktorým právny poriadok priznáva osobitnú ochranu, ako neopomenuteľným dedičom, konkrétne potomkom Poručiteľa. Zároveň platí, že právo budúceho Poručiteľa usporiadať svoje dedičstvo vopred je i jedným z princípov, na ktorom je založená euro-úniová právna úprava cezhraničných vzťahov v Nariadení Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 („Nariadenie o dedičstve“).

Právomoc súdov členských štátov

Nariadenie o dedičstve predstavuje ucelený právny rámec, ktorý komplexne upravuje široké spektrum otázok súvisiacich s právnym inštitútom dedenia. Predmetom jeho právnej úpravy je najmä stanovenie pravidiel týkajúcich sa medzinárodnej právomoci, teda určenia, ktorý konkrétny súd alebo ktoré súdy sú oprávnené konať a rozhodovať v dedičskej veci, pravidiel určovania rozhodného práva, čiže právneho poriadku, podľa ktorého sa daná vec posudzuje a rozhoduje, a rovnako pravidiel týkajúcich sa uznávania, vykonateľnosti a výkonu rozhodnutí.

V rámci dedičského konania je výber príslušného súdu spravidla determinovaný voľbou rozhodného práva. V praktickej rovine to znamená, že ak Poručiteľ v súlade s Nariadením o dedičstve určí právomoc súdu konkrétneho členského štátu, následne sa na prejednanie dedičstva aplikuje právny poriadok (rozhodné právo) tohto štátu, ktorý v rámci dedičského konania uplatní poverený notár. Je však potrebné zdôrazniť, že samotná účinnosť voľby rozhodného práva nie je podmienená tým, či došlo aj k určeniu príslušnosti konkrétneho súdu (založeniu právomoci).

Všeobecným kolíznym kritériom je obvyklý pobyt Poručiteľa v čase smrti, čím je všeobecná právomoc založená pre súdy tohto členského štátu. Zároveň je potrebné si uvedomiť, že okrem všeobecnej právomoci Nariadenie o dedičstve upravuje aj situácie, kedy dôjde k voľbe súdu, a teda v konečnom dôsledku aj voľbe právneho poriadku toho členského štátu, ktorý sa má na prejednanie dedičstva po Poručiteľovi použiť, pričom v tomto prípade ide o výlučnú právomoc.

Nariadenie o dedičstve, ako už bolo vyššie uvedené, poskytuje rozsiahly a komplexný rámec pre riešenie právnych otázok, ktoré môžu súdom v súvislosti s prejednávaním dedičských vecí vyvstať. Z tohto dôvodu Nariadenie o dedičstve explicitne upravuje aj podmienky, za ktorých súdy môžu odmietnuť vykonávať svoju právomoc v prípade, že Poručiteľ uplatnil právo voľby rozhodného práva.

Rovnako tak Nariadenie o dedičstve upravuje situácie, kedy je:

• právomoc súdu členského štátu založená na základe účasti: ak súd členského štátu, ktorý vykonáva právomoc (na základe voľby práva) zistí, že účastníci, ktorí neboli stranami dohody o voľbe práva sa konania zúčastnia bez toho, aby namietali právomoc súdu, naďalej vykonáva svoju právomoc

• subsidiárna právomoc súdu členského štátu: ak nemal Poručiteľ v čase smrti obvyklý pobyt v členskom štáte, majú napriek tomu právomoc konať vo veci celého dedičstva súdy členského štátu, v ktorom sa nachádza majetok, ktorý je predmetom dedičstva v prípade, že Poručiteľ v čase smrti mal štátnu príslušnosť tohto členského štátu alebo mal Poručiteľ svoj predchádzajúci obvyklý pobyt v tomto členskom štáte a v čase, keď súd začal konať, neuplynulo viac ako 5 rokov od zmeny tohto miesta obvyklého pobytu.

Avšak, okrem vyššie uvedených situácií, ktoré pri cezhraničnom dedení môžu nastať, Nariadenie o dedičstve počíta aj s možnosťou, kedy právomoc nemá žiadny súd členského štátu, no aj napriek tomu je možné, aby si túto právomoc založil niektorý zo súdov členských štátov, pokiaľ nie je možné, aby dedičské konanie začalo a bolo vedené v treťom štáte, ktorý mal s vecou úzku väzbu. Ide však o veľmi špecifickú situáciu, ktorej aplikácia je podmienená tým, že samotná dedičská vec musí mať dostatočnú väzbu s členským štátom súdu, ktorý začal konanie.

Okrem ustanovení Nariadenie o dedičstve nám legislatíva poskytuje širší rámec úpravy právomoci súdov na medzinárodnej úrovni, ako napríklad Zmluva medzi Československou socialistickou republikou a Kubánskou republikou o vzájomnej právnej pomoci v občianskych, rodinných a trestných veciach, pričom Slovenská republika sa stala právnym nástupcom a pokračovateľom v tejto zmluve po rozpade ČSSR.

Rozhodné právo súdov členských štátov

V súlade s Nariadením o dedičstve sa vyžaduje, aby Poručiteľ, ešte za svojho života, urobil vyhlásenie, ktoré bude spĺňať všetky zákonom predpísané náležitosti právneho úkonu, pričom z neho musí jednoznačne vyplývať voľba rozhodného práva. Uvedené však nevylučuje, že pri posudzovaní bude prihliadnuté aj na právny úkon, ktorý síce neobsahuje explicitné vyjadrenie voľby práva, avšak zahŕňa podmienky, z ktorých možno túto voľbu odvodiť.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné osobitne zdôrazniť, že pri cezhraničných dedičských konaniach je nevyhnutné prihliadať na existenciu cudzieho prvku, ktorý je relevantný z perspektívy medzinárodného práva súkromného. Z tohto hľadiska Nariadenie o dedičstve upravuje dva základné typy dedičského štatútu, t. j. súboru právnych noriem aplikovateľných na dedičskoprávne vzťahy s cudzím prvkom:

• Jednotný dedičský štatút – tento štatút sa vyznačuje tým, že na prejednanie dedičstva hnuteľných aj nehnuteľných vecí sa uplatňuje rovnaké hraničné kritérium, čím dochádza k jednotnej úprave dedičskoprávnych vzťahov;

• Rozštiepený dedičský štatút – ide o štatút, ktorý nie je jednotný, pričom jednotlivé dedičskoprávne pomery podliehajú rozdielnym právnym poriadkom na základe odlišných hraničných kritérií.

Účelom Nariadenia o dedičstve je, aby orgán konajúci o dedičstve po Poručiteľovi bral do úvahy všetky okolnosti života Poručiteľa počas všetkých rokov pred jeho úmrtím a zároveň, aby obvyklý pobyt bol posudzovaný a preukazovaný vzhľadom na úzku a stabilnú väzbu s dotknutým členských štátom. Zároveň platí základné pravidlo pre určenie rozhodného práva, že sa dedenie bude predvídateľne spravovať právnym poriadkom, s ktorým má úzku väzbu.

Pre ucelenie možností ako postupovať pri určovaní rozhodného práva v zmysle Nariadenia o dedičstve uvádzame, že kolíznym kritériom je opäť obvyklý pobyt Poručiteľa, v čase jeho smrti. Vychádzajúc ale z vyššie uvedeného môže nastať aj situácia, výsledkom ktorej bude určenie rozhodného práva iného členského štátu, než v ktorom mal Poručiteľ v čase smrti obvyklý pobyt, a to s ohľadom na užšiu väzbu k tomuto členskému štátu.

Nariadenie o dedičstve počítalo aj s možnosťou, kedy je Poručiteľ, v čase smrti, štátnym príslušníkom viacerých štátov súčasne. V takomto prípade si Poručiteľ pri voľbe práva môže zvoliť právny poriadok ktoréhokoľvek z týchto štátov, ktorých je v čase vyhlásenia štátnym príslušníkom. Pokiaľ tak neurobí, platí zásada univerzality a zásada najužšej väzby k danému právnemu poriadku určitého štátu.

Uznávanie a výkon rozhodnutí v dedičskom konaní

Pri uznávaní a výkone rozhodnutí vo všeobecnosti platila zásada, že každý štát rozhoduje o tom či vôbec a v akej miere, a za akých podmienok je ochotný priznať verejnoprávne účinky rozhodnutiam orgánu iného štátu, čiže uznať a vykonať ich. Túto zásadu Európska únia postupne eliminovala v kontexte, že každý štát o tom rozhoduje samostatne, až prišlo k jej faktickému zrušeniu.

V nadväznosti na vyššie uvedené dnes môžeme povedať, aj v zmysle Nariadenia o dedičstve, že akékoľvek rozhodnutie vydané v členskom štáte sa v ostatných členských štátoch uznáva bez osobitného konania o uznaní takéhoto rozhodnutia.

Zároveň však Nariadenie o dedičstve ukladá povinnosť ktorémukoľvek zainteresovanému účastníkovi dedičského konania, aby podal návrh na vyhlásenie rozhodnutia za vykonateľné v inom členskom štáte, než v štáte pôvodu a rovnakú povinnosť ukladá aj v prípade vydania osvedčenia o dedičstve. Osvedčenie o dedičstve však nie je považované za povinné, no aj napriek tejto skutočnosti mu Nariadenie o dedičstve priznáva právne účinky vo všetkých členských štátoch bez potreby osobitného konania.  

Na záver by sme radi zdôraznili, že problematika cezhraničného dedenia môže byť pre mnohých ľudí zložitá a vyžaduje si dôkladnú znalosť aktuálnej legislatívy, ako aj individuálny prístup ku každej situácii. Ak ste sa ocitli v zložitej situácii alebo potrebujete odbornú radu týkajúcu sa dedičských vzťahov s medzinárodným prvkom, neváhajte nás kontaktovať. Sme pripravení pomôcť Vám zorientovať sa v právnych otázkach a nájsť optimálne riešenie pre Vašu konkrétnu situáciu.

Autori článku: Karin Drevenáková, Michal Rokyčák