Legalizácia výnosov z trestnej činnosti a jej charakteristické črty

Legalizácia výnosov z trestnej činnosti, v bežnej reči známa ako pranie špinavých peňazí, je proces, ktorým sa peniaze alebo majetok získaný nelegálnou cestou premieňajú na zdanlivo legálne prostriedky. Páchateľ totiž nemôže s nelegálne nadobudnutým majetkom voľne nakladať, investovať ho, či inak využívať bez toho, aby vzbudil pozornosť. Pranie špinavých peňazí mu umožňuje tieto prostriedky „začleniť" do bežného ekonomického života.

Najčastejším zdrojom špinavých peňazí je korupcia, podvody, daňové delikty či organizovaná kriminalita vrátane obchodovania s drogami, ľuďmi alebo zbraňami. Do procesu legalizácie môžu byť zapojené rôzne subjekty – od finančných inštitúcií až po podnikateľov alebo advokátov. Pritom nie vždy ide o vedomú účasť – niektoré osoby sa môžu stať súčasťou tohto procesu aj nechtiac, bez toho, aby si uvedomovali, že napomáhajú protiprávnej činnosti. V prípade advokátov platí, že trestná zodpovednosť za prijatie odmeny z výnosov trestnej činnosti prichádza do úvahy len pri priamom úmysle – teda keď advokát vedel alebo bol uzrozumený s tým, odkiaľ finančné prostriedky pochádzajú. Nedbanlivosť na vznik trestnej zodpovednosti podľa § 233 Trestného zákona nestačí.

Dôsledky legalizácie výnosov z trestnej činnosti sa prejavujú nielen v oblasti trestného práva, ale aj v širšom spoločenskom kontexte. Dochádza k narúšaniu hospodárskej súťaže, oslabeniu dôvery verejnosti v právny štát a k deformácii ekonomického prostredia. Odhady uvádzajú, že ročný objem takto legalizovaných prostriedkov dosahuje približne 2 až 5 % svetového HDP, čo v prepočte predstavuje stovky miliárd až takmer dva bilióny eur.

Právny rámec

Trestný čin legalizácie výnosov z trestnej činnosti je upravený v ustanoveniach Trestného zákona, pričom základná skutková podstata trestného činu je upravená v § 233, ktorý postihuje úmyselné konanie spočívajúce najmä v tom, že páchateľ ukryje, prevedie, premení alebo inak nakladá s vecou, alebo iným majetkovým prospechom pochádzajúcim z trestnej činnosti s cieľom zastierať jeho pôvod, alebo sťažiť zistenie jeho pôvodu.

Môže ísť napríklad o prevody finančných prostriedkov cez účty, zakladanie fiktívnych spoločností, investovanie nelegálne získaných prostriedkov alebo ich použitie pri podnikaní.

§ 233a Trestného zákona upravuje legalizáciu výnosov z trestnej činnosti spôsobenej nedbanlivostným konaním. Použije sa v prípadoch, keď páchateľ síce nenakladá s výnosom z trestnej činnosti úmyselne, avšak vzhľadom na okolnosti mal a mohol vedieť, že ide o majetok pochádzajúci z trestnej činnosti. Toto ustanovenie sa však uplatní len vtedy, ak ide o vec väčšej hodnoty v zmysle § 125 Trestného zákona, t. j. o vec prevyšujúcu hodnotu 20.000 EUR. Pri veciach nižšej hodnoty sa nedbanlivostná forma legalizácie výnosov z trestnej činnosti neuplatní. Trestnosť teda vyplýva z nedostatočnej opatrnosti pri nakladaní s majetkom väčšej hodnoty, ktorého pôvod je podozrivý.

Podľa § 233b pri určovaní výmery trestu súd prihliada k trestnej sadzbe ustanovenej za trestný čin, z ktorého výnos pochádza, ak je pre takýto trestný čin ustanovený miernejší trest.

Prvú skupinu úmyselných konaní upravuje § 233 ods. 1 Trestného zákona (historicky označovaný ako podielnictvo) a zahŕňa:

• nadobudnutie, držbu alebo užívanie veci, ktorá pochádza z trestnej činnosti.

Druhú skupinu úmyselných konaní upravuje § 233 ods. 2 Trestného zákona (klasická legalizácia) a zahŕňa:

• ukrytie alebo prevod takéhoto majetku na seba alebo inú osobu;

• zmenu povahy veci –  pričom zákon podmieňuje trestnosť tohto konania úmyslom umožniť sebe alebo inému uniknúť trestnému stíhaniu, trestu alebo ochrannému opatreniu; v praxi môže ísť o fyzickú úpravu veci za účelom zakrytia jej identity (napríklad premaľovanie vozidla), no za určitých okolností aj o ekonomickú premenu majetku, pokiaľ je naplnený uvedený úmyselný prvok – jeho použitie ako zabezpečenia (napríklad založenie), iné nakladanie s ním (napríklad prenájom, požičanie, vývoz, dovoz, poškodenie alebo zničenie), alebo akékoľvek iné nakladanie s ním s cieľom umožniť sebe alebo inému vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo výkonu trestu;

• zatajenie existencie majetku, napríklad skrytím jeho pôvodu, umiestnenia alebo zatajením vlastníckeho práva.

Toto rozlíšenie má zásadný praktický význam – úmyselného konania podľa § 233 ods. 1 Trestného zákona (nadobudnutie, držba, užívanie) sa môže dopustiť výlučne iná osoba než páchateľ zdrojového trestného činu – tzv. samopranie je pri tomto ustanovení vylúčené. Naproti tomu úmyselného konania podľa § 233 ods. 2 Trestného zákona (ukrytie, prevod, zmena povahy, zatajenie pôvodu) môže za určitých okolností spáchať aj samotný páchateľ zdrojového trestného činu. Najvyšší súd Českej republiky túto hranicu potvrdil aj vo vzťahu k princípu ne bis in idem – trestný postih za samopranie podľa § 233 ods. 2 Trestného zákona nie je v rozpore so zákazom dvojitého trestania, keďže ide o samostatný skutok presahujúci rámec zdrojového trestného činu. Hoci slovenské súdy nie sú českou judikatúrou viazané, tento výkladový záver je v súlade so všeobecnými princípmi trestného práva uplatniteľnými aj v podmienkach slovenského právneho poriadku; slovenská odborná literatúra a rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k tejto otázke dospievajú k rovnakému záveru.

Vznik trestnoprávnej zodpovednosti za tento trestný čin je podmienený naplnením všetkých obligatórnych znakov jeho skutkovej podstaty a spáchaním aspoň jedného z vyššie uvedených konaní; za takýto čin Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody až na štyri roky, ktorý môže pri kvalifikovanej skutkovej podstate dosiahnuť až desať rokov.

Preventívny rámec

Popri trestnoprávnej úprave pôsobí aj preventívny mechanizmus upravený v zákone č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (AML zákon). Pôsobí paralelne s trestnoprávnou úpravou a slúži na predchádzanie legalizácii výnosov z trestnej činnosti.

Tento zákon výslovne neupravuje trestný čin legalizácie výnosov z trestnej činnosti, ale stanovuje povinnosti tzv. povinným osobám (banky, poisťovne, advokáti, realitné kancelárie) týkajúce sa:

• identifikácie a overovania klientov;

• monitorovania obchodných vzťahov;

• oznamovaniu neobvyklých obchodných operácií;

• zavádzaniu interných kontrolných mechanizmov.

Zdrojový trestný čin a nadväzujúci trestný čin

V súvislosti s vyššie uvedeným je taktiež dôležité poukázať na rozdiel medzi zdrojovým (hlavným/predikatívnym) trestným činom a legalizáciou výnosov z trestnej činnosti ako nadväzujúcim trestným činom.

Za zdrojový trestný čin sa označuje trestná činnosť, z ktorej pochádza majetkový prospech, ktorý sa môže následne legalizovať. Takýmto trestným činom môže byť prakticky akýkoľvek trestný čin, ktorý produkuje výnos. Z ustanovenia § 233 ods. 1 Trestného zákona vyplýva, že nadobudnutie, držba alebo užívanie výnosov z pôvodného trestného činu sa považuje za súčasť tohto trestného činu, a nie za samostatnú legalizáciu výnosov. Páchateľ pôvodného trestného činu sa týmto konaním ešte nedopúšťa samostatného trestného činu legalizácie výnosov z trestnej činnosti. V situácii, ak páchateľ podvodu napríklad získa majetok v hodnote 50.000 € alebo motorové vozidlo prostredníctvom svojho trestného činu a následne ho vlastní alebo užíva, takéto nakladanie s výnosom je už zahrnuté v rámci podvodu samotného. Nejde teda o legalizáciu výnosov z trestnej činnosti.

Inými slovami, ak páchateľ zdrojového trestného činu nadobudne výnos z vlastnej trestnej činnosti, jeho držba, užívanie alebo spotreba týchto prostriedkov (napr. použitie odcudzených finančných prostriedkov, či nakladanie s nezákonne nadobudnutým majetku) je súčasťou fázy dokončenia zdrojového trestného činu.

Je preto dôležité zdôrazniť, že sa konania podľa bodu 1., ktorý sme uviedli v časti Právny rámec, nemôže dopustiť samotný páchateľ zdrojového trestného činu. Tento trestný čin je určený pre iné osoby, ktoré nadobudnú, držia alebo použijú výnosy z trestnej činnosti niekoho iného. Tzv. samopranie je v rozsahu konania podľa § 233 ods. 1 Trestného zákona vylúčené. Naproti tomu konania podľa § 233 ods. 2 Trestného zákona – teda ukrytie, prevod, zmena povahy alebo zatajenie pôvodu majetku – môže za určitých okolností spáchať aj samotný páchateľ zdrojového trestného činu, keďže ide o nový a samostatný skutok presahujúci rámec pôvodnej trestnej činnosti.

Takisto môže byť súčasťou zdrojového trestného činu aj situácia, keď páchateľ trestnou činnosťou (napr. krádežou) získava určitú vec (tovar), aby prostredníctvom nej získal finančné prostriedky (predajom tovaru inej osobe).

Premena odcudzeného tovaru na finančné prostriedky je súčasťou dokonania zdrojového trestného činu. Samotný predaj takto získaného tovaru preto pre páchateľa nepredstavuje trestný čin legalizácie výnosov z trestnej činnosti. Uvedené platí aj v prípade, ak páchateľ prostredníctvom trestného činu získa peňažné prostriedky na to, aby zaobstaral pre seba alebo iného určitú hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec (napr. páchateľ zdrojovým trestným činom podvodu získa finančné prostriedky, získaním ktorých by následne nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti – v tomto prípade kúpa nehnuteľnosti predstavuje premenu peňažných prostriedkov získaných uvedeným trestným činom a nejde teda o ďalší samostatný trestný čin v podobe legalizácie výnosov z trestnej činnosti).

Dokonanie a dokončovanie zdrojového trestného činu

Zdrojový trestný čin a legalizáciu výnosov z trestnej činnosti spravidla nemožno založiť tým istým konaním toho istého páchateľa. To znamená, že ak páchateľ zdrojového trestného činu nadobudne alebo používa majetok z vlastnej trestnej činnosti, nejde o legalizáciu výnosov z trestnej činnosti, pretože tieto úkony sú už súčasťou zdrojového trestného činu.

Ide o úkony, ktoré sa na prvý pohľad môžu javiť ako samostatné konanie, no stále patria k dokonaniu pôvodného trestného činu. V praxi sa niekedy stáva, že časť týchto úkonov je nesprávne považovaná za samostatný skutok a nesprávne kvalifikovaná ako trestný čin legalizácie výnosov z trestnej činnosti. Preto je kľúčové presne zadefinovať, čo patrí k zdrojovému trestnému činu a čo už môže byť posudzované ako samostatný trestný čin legalizácie výnosov z trestnej činnosti. Toto rozlíšenie napomáha predídeniu nesprávnej právnej kvalifikácii a zabezpečuje správne posúdenie skutkovej podstaty oboch trestných činov.

Otázka, kde sa končí tzv. zdrojový trestný čin a kde sa už môže začať trestný čin legalizácie výnosov z trestnej činnosti, má v praxi veľký význam – najmä pre podnikateľov a osoby, ktoré nakladajú s majetkom pochádzajúcim z protiprávnej činnosti. Túto hranicu podrobne rozoberal aj Najvyšší súd Českej republiky vo svojej rozhodovacej praxi.

V konkrétnej veci išlo o skupinu osôb, ktoré sa dohodli, že budú postupne odcudzovať materiál zo skladov jednej spoločnosti. Materiál vynášali zo skladu pomocou falošných priepustiek a následne ho predávali ďalším osobám. Škoda vznikla už samotnou krádežou.

Súdy nižších stupňov považovali samotné odcudzenie materiálu za trestný čin krádeže a jeho následný predaj za trestný čin legalizácie výnosov z trestnej činnosti.

Najvyšší súd Českej republiky však tento záver odmietol a zdôraznil, že páchatelia materiál nekradli preto, aby ho používali, ale preto, aby ho predali a získali peniaze. Predaj bol teda už od začiatku súčasťou ich zámeru. Inými slovami, speňaženie ukradnutého tovaru nebolo niečím novým a dodatočným, ale prirodzeným dovŕšením krádeže. Takéto konanie súd označil ako dokončovanie (ukončenie) trestného činu, nie ako samostatný nový trestný čin. V tomto prípade je ale dôležité rozlišovať:

• dokonanie trestného činu, ako moment, keď sú naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty;

• dokončovanie trestného činu, ako faktickú realizáciu cieľa, ktorý mal páchateľ od začiatku (napr. predaj ukradnutej veci).

Najvyšší súd Českej republiky zároveň upozornil, že nie každé nakladanie s výnosom zo zločinu je automaticky súčasťou pôvodného trestného činu.

Ak by teda páchateľ:

·       podnikal kroky na zakrytie pôvodu majetku;

·       vytváral zložité prevody;

·       zapájal ďalšie osoby alebo firmy na zastretie pôvodu prostriedkov; alebo

·       konal spôsobom, ktorý už presahuje pôvodný zámer,

mohlo by ísť o samostatný trestný čin legalizácie výnosov z trestnej činnosti. Rozhodujúce je teda to, či ide len o bežné speňaženie veci, ktorá bola odcudzená práve na tento účel, alebo o nové, odlišné konanie smerujúce k „očisteniu“ majetku.

Z praktického hľadiska má toto rozlíšenie zásadný význam najmä pre správne posúdenie rozsahu trestnoprávnej zodpovednosti. Ak by bolo konanie, ktoré patrí do fázy dokonania zdrojového trestného činu, nesprávne posúdené, a to ako legalizácia výnosov z trestnej činnosti, mohlo by dôjsť k neprimeranému rozšíreniu trestnej zodpovednosti páchateľa.

Z hľadiska prevencie je preto dôležité dôsledne posudzovať pôvod finančných prostriedkov alebo majetku, najmä v podnikateľskom prostredí. Správne nastavené kontrolné mechanizmy, preverovanie obchodných partnerov a dokumentovanie pôvodu majetku môžu významne znížiť riziko, že konanie bude posúdené ako legalizácia výnosov z trestnej činnosti.

Záver

Legalizácia výnosov z trestnej činnosti nie je len technický problém finančných operácií. Ide o jav, ktorý má reálne dopady na fungovanie štátu a spoločnosti. Neovplyvňuje iba finančný systém, ale oslabuje aj dôveru ľudí v to, že právo platí pre všetkých rovnako, a že inštitúcie konajú čestne a transparentne.

Rozlíšenie medzi zdrojovým trestným činom a legalizáciou výnosov z trestnej činnosti je kľúčové pre správnu právnu kvalifikáciu a určenie rozsahu trestnoprávnej zodpovednosti páchateľa. Pritom platí, že konania podľa § 233 ods. 1 Trestného zákona (nadobudnutie, držba, užívanie) môže spáchať výlučne iná osoba, než páchateľ zdrojového trestného činu, zatiaľ čo konania podľa § 233 ods. 2 Trestného zákona (ukrytie, prevod, zmena povahy, zatajenie pôvodu) môže za určitých okolností spáchať aj samotný páchateľ zdrojového trestného činu, pokiaľ ide o nový, samostatný skutok.

Preventívnu a kontrolnú úlohu v tomto procese zohráva AML zákon, ktorý zaväzuje povinné subjekty k overovaniu klientov, oznamovaniu podozrivých transakcií a zavádzaniu interných kontrolných mechanizmov. Takéto opatrenia významne znižujú riziko, že konanie osôb bude posúdené ako legalizácia výnosov z trestnej činnosti, najmä v prípadoch, keď by inak mohlo ísť o nedbanlivé alebo nevedomé porušenie zákonných povinností.

Charakteristickými črtami legalizácie výnosov z trestnej činnosti sú najmä nadobudnutie, držba alebo používanie majetku niekoho iného, jeho ukrytie či prevod, fyzická zmena povahy za účelom zakrytia jej identity, použitie ako zabezpečenia alebo iné nakladanie s ním (prenájom, požičanie, vývoz, dovoz) a zatajenie pôvodu. Ide o konanie, ktoré je vždy spojené so zdrojovým trestným činom, pričom samotný páchateľ zdrojového trestného činu sa konania podľa § 233 ods. 1 Trestného zákona samostatne nedopúšťa legalizácie výnosov z trestnej činnosti. Správne rozlíšenie medzi zdrojovým trestným činom a legalizáciou výnosov z trestnej činnosti je kľúčové pre presnú právnu kvalifikáciu a vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti. Prevencia prostredníctvom dôsledného posudzovania pôvodu majetku, zavádzania kontrolných mechanizmov a vzdelávania profesionálov zohráva nezastupiteľnú úlohu pri znižovaní rizika trestnej činnosti a ochraňuje integritu finančného a hospodárskeho systému.

V rámci odborných aktivít spolupracuje advokátska kancelária ARDEN LEGAL & TAX s Finančnou spravodajskou jednotkou (FSJ) pri organizovaní konferencií a školení zameraných na problematiku legalizácie výnosov z trestnej činnosti a hospodárskej kriminality. Spolupráca je zameraná na vzdelávanie a odbornú prípravu príslušníkov policajných a štátnych orgánov a poskytuje im praktické poznatky do praxe. V rámci uvedeného rovnako zabezpečuje zvyšovanie povedomia o rizikách finančnej kriminality medzi odborníkmi z oblasti práva a podnikania.

V spolupráci s Akadémiou Policajného zboru, uskutočňovaného prostredníctvom Slovenskej asociácie finančníkov (SAF), zabezpečujeme odbornú podporu a vzdelávanie príslušníkov policajných a štátnych orgánov. Zameriavame sa pritom na rozvoj ich odborných kompetencií v oblasti trestného práva, boja proti finančnej kriminalite a odhaľovania legalizácie výnosov z trestnej činnosti.

V prípade, ak vás zaujímajú otázky legalizácie výnosov z trestnej činnosti alebo plnenia povinností podľa AML predpisov, advokátska kancelária ARDEN LEGAL & TAX je pripravená poskytnúť vám odbornú právnu pomoc a komplexné poradenstvo.

Autori článku: Karolína Záležáková, Karin Drevenáková a Veronika Habalová